Môj príbeh

Keď som čakala svoje prvé bábätko, čítala som knižky o tehotenstve, sledovala na internete, čo robí a ako vyzerá v brušku a chodila som na predpôrodnú prípravu k pôrodnej asistentke, ktorú mi poradila kamarátka. Tehotenstvo ma nijako extra neobťažovalo, iba tých +20 kg na konci, ale ani som si ho nijako extra neužívala. Všade som čítala, že sa mám zhovárať so svojím dieťatkom v brušku, ale nevedela som ako.

Po pôrode som bola vďačná a šťastná, že mám zdravé dievčatko a že aj ja som viac-menej živá a viac-menej zdravá. Ešte na pôrodnej sále som povedala manželovi, že zvládnem porodiť aj druhé :). Po miernom úvodnom zádrheli s dojčením nás po 4 dňoch prepustili z pôrodnice a my sme prvý krát prekročili prah nášho bytu ako rodina.

Prvé dva týždne po pôrode som nemohla kvôli nástrihu hrádze a následnému zložitému zašívaniu sedieť. Poležiačky sa človek nenaje a ženu po vyčerpávajúcom pôrode rýchlo unaví, keď musí jesť postojačky. Moje dieťatko malo zabudovaný špeciálny alarm. Vždy, keď som ju položila (spiacu) do postieľky alebo kočiarika, okamžite sa zobudila. Alarm sa dal vypnúť jedine v náruči živého človeka.

Mala opačný biorytmus. Celý deň okrem prestávok na dojčenie prespala, v noci bola väčšinu času hore. Striedala som polohy, ruky, prsníky, izby, striedali sme sa s manželom… po dvoch týždňoch sme boli na pokraji kolapsu. Pamätám si ten prevratný moment, keď som v čistom zúfalstve napísala všetkým mojim kamarátkam, o ktorých som vedela, že majú malé deti, srdcervúci mail s prosbou o pomoc.

Mám dieťa a nedali mi k nemu návod na použitie!!! Pomooooooc!!!!

Každá mi napísala niečo iné. Skombinovala som všetky rady so zvyškami svojho zdravého rozumu a povzbudená milými slovami som sa snažila prísť na to, ako fungovať ďalej. Bola to však metóda pokusov a omylov. Chvíle, keď som si túlila a užívala svoje bábätko, sa striedali s chvíľami, keď som sa nadránom prechádzala so 4-kilovým závažím na rukách s boľavým chrbtom hore dole po byte a spievala uspávanky cez slzy. Svoje aj jej.

Na pár vecí som neskôr prišla aj sama. Napríklad, že vždy, keď už máme aký-taký systém, niečo sa náhle zmení a metóda pokus-omyl môže začať odznovu. Že je jednoduchšie nechať spať dieťa v náručí prisaté na prsníku a dopozerať film v kľude, než 10x odbiehať do spálne uspať dieťa a opatrne ho položiť do postieľky. Že najlepšie sa ciká a kaká s odbaleným zadočkom a že biely koberec v spálni nebol až taký dobrý nápad. Že všetky plastové hračky sú nám nanič, keď najlepšiu zábavu poskytnú šuplíky a skrinky, žalúzie a závesy, hlina v kvetináči, topánky v botníku atď.

Boli však aj situácie, keď som si ako matka prvorodička nevedela rady vôbec! Tá panika, keď sa teplotka prvý krát vyšplhala na 39°C… To zúfalstvo, keď dieťa nechcelo byť v kočíku a buď som ho mohla nechať celú cestu vrieskať, alebo spokojné a usmievavé niesť jednou rukou na pleci a druhou rukou cez celé mesto tlačiť kočík. Čo robiť, keď 8-mesačné dieťa normálne jedávajúce 5 príkrmov denne zrazu kvôli prerezávajúcim sa zúbkom nechce dva dni jesť vôbec nič? A prečo stále lezie do toho koša na odpadky, keď som jej už 100x vysvetlila, že je to fuj??? Kedy konečne budeme mať REŽIM, tak ako sa to píše v príručkách?

S príchodom druhej dcérky na svet nastala u nás ešte jedna významná zmena. Presťahovali sme sa z malého bytu v centre mesta do domu s veľkou záhradou na okraji malého mestečka. Každodenný kontakt s prírodou, aj keď občas len očný, stále viac čerstvého a zdravého jedla, ktoré vyhovovalo dvom malým deťom aj mne a pomalší, jednoduchší život spôsobili, že čoraz viac som sa vzďaľovala konzumnému a povrchnému životnému štýlu, čoraz viac sa mi prečisťovalo telo aj myseľ a bola som vnímavejšia.

O princípoch vzťahovej výchovy som ešte nevedela nič, ale od druhého mesiaca mala dcérka látkové plienky a od siedmeho som ju dávala na nočník. V 16 mesiacoch bola komplet bez plienky vo dne aj v noci! Moja materská hrdosť a dôvera v múdrosť dieťaťa stúpli nesmierne.

Zlom nastal pri plánovaní tretieho bábätka. Chceli sme s manželom veľkú rodinu, ale po prvých dvoch dcérkach sme si veľmi želali syna. Hľadala som informácie, ako na to, študovala čínske horoskopy, dokonca sme si cez internet objednali špeciálne grafy, ktoré nám ukazovali, kedy je najväčšia pravdepodobnosť, že počneme chlapca. Snažili sme sa dlhšie než sme očakávali, keďže prvé dve deti sa podarili „na prvý šup“. Trvalo asi rok, kým mi to docvaklo. Zrazu som pochopila, že nechcem chlapca, ktorý sa narodí v určitom znamení zverokruhu, lebo my sme si to vysnívali. Zrazu som pochopila, že chcem dieťa. Živé, zdravé a šťastné.

Príď vtedy, kedy chceš prísť, a buď tým, kým chceš byť.
Sme pripravení a tešíme sa na teba.

Tak prišla.

Koncom tretieho tehotenstva som absolvovala úplne inú prípravu na pôrod – dvojdňový kurz kontaktného rodičovstva. Objavila som Ameriku. Intuitívna kresba, lotosový pôrod, bezplienková komunikačná metóda, nosenie v šatke… čítala som veľa o prirodzených pôrodoch a o pôrodoch doma. Nakoniec som porodila predsa len v pôrodnici (každé dieťa v inej), ale úplne prirodzene, bez medikamentov a zásahov. Dokonca som prvý krát zažila kontakt koža na kožu s ešte neprestrihnutým pupočníkom! Splnil sa mi sen, bola som v siedmom nebi.

Pobyt na oddelení šestonedelia nebol až taký úžasný, ale mala som možnosť naplno precítiť silu hormónov kolujúcich v mojej krvi. Keď mi zobrali dcérku a chceli mi ju priniesť až večer, vošla do mňa všetka sila, ktorú som počas pôrodu odomkla, tento raz však s cieľom zachrániť si dieťa. Po výmene názorov s odborníkmi mi ju priniesli a ako bola v mojom náručí, mihnutím čarovného prútika som sa upokojila.

V šestonedelí som s vďakou prijala pomoc akéhokoľvek druhu od celej rozvetvenej rodiny a väčšinu času som strávila v kresle s vyloženými nohami, s dcérkou spiacou na mojej hrudi. Takto som si to nikdy predtým neužila a teraz som si to vychutnávala plnými dúškami. Z celého srdca prajem každej mame, aby mohla prvé týždne so svojim bábätkom prežiť v takom pokoji a vzájomnej symbióze a čerpať z tohto vzácneho času ešte mnohokrát, keď bude dieťatko staršie.

S treťou dcérkou som od narodenia praktikovala bezplienkovú komunikáciu a žasla som, ako to krásne funguje. Naše úspechy motivovali aj ostatných členov rodiny a každý chcel “rozumieť signálom” a pomôcť jej vylučovať mimo plienku. Vďaka BKM sme vôbec nepoužívali krémiky na zapareniny (lebo žiadne nemala), minuli sme omnoho menej (látkových) plienok a čo je najdôležitejšie, výborne sme si rozumeli. Dcérka dôverovala mne a ja jej, nestávalo sa nám, že by nariekala a ja by som jej nevedela pomôcť. Vedela vyjadriť svoj názor a svoje želania oveľa skôr, než začala rozprávať.

Tiež som ju takmer od narodenia nosila v šatke a naplno som ocenila výhody nosenia. Prvé mesiace som používala na striedačku dve pevné šatky, od cca 4. mesiaca sme na von používali ergonomický nosič. Nosila som ju väčšinou ja, zapájal sa aj manžel, raz ju dokonca uspal v nosiči dedko!

Môj záujem o informácie z oblasti kontaktného rodičovstva, dojčenia, nosenia a bezplienkovej komunikácie neutíchol ani po pôrode. Rozhodla som sa spraviť si kurz laktačnej poradkyne s o.z. Mamila a s malou dcérkou v nosiči som ho aj absolvovala.

Získané vedomosti mi pomohli prekonať niekoľko komplikácií pri dojčení s kľudom a bez stresu a hlavne neodstaviť dieťa príliš skoro a nasilu, ako som žiaľ spravila pri prvých dvoch dcérach.

Ako naše deti rastú, pribúdajú nám skúsenosti a rodičovské výzvy starších vekových kategórií. Vzťahové rodičovstvo je super, keď je drobček dojčený, nosený pri srdiečku a spí s Vami v posteli. Ale čo ďalej? S manželom sa o tému výchovy detí zaujímame a dávame si do súvislostí poznatky z rôznych ďalších absolvovaných kurzov, ako základy Montessori výchovy, Rešpektovať a byť rešpektovaný, Nevýchova.cz, Životné mapy, knihy Naomi Aldort a učenie Virginie Satirovej atď.

Získané vedomosti a skúsenosti rada posúvam ďalej a spätná väzba od mojich klientok ma utvrdzuje v tom, že to, čo robím, má zmysel.