Poznáte ju? Dula a laktačná poradkyňa Michaela Chlebanová

Poznáte ju? Dula a laktačná poradkyňa Michaela Chlebanová

V sérii „Poznáte ju?“ som oslovila niekoľko milých a inšpiratívnych žien zo svojho okolia, ktoré sa profesionálne venujú mamičkám, bábätkám a rozširujú obzory ženám okolo seba.

Rozhovory s nimi budem postupne uverejňovať a verím, že každú mamu nablízku (nablízku svojim deťom aj nablízku samej sebe) obohatia dávkou inšpirácie do života.

 

Zoznámte sa, prosím – virtuálne – v prvom kole 🙂
s dulou a laktačnou poradkyňou
Michaelou Chlebanovou:

Ako dlho si mamou?

Som mamou už 20 rokov a mám štyri deti. Prvé dieťa som priviedla na svet vo svojich devätnástich rokoch a vôbec som nebola pripravená na to, čo tehotenstvo, materstvo a rodičovstvo znamená v praxi. Žiaľ, v tej dobe ani nebol dostatok akýchkoľvek informácií v tejto oblasti.

Aké bolo tvoje zamestnanie pred materskou dovolenkou
a odkedy si dula a laktačná poradkyňa na plný úväzok?

Vzhľadom k môjmu veku by sa mohlo zdať, že pred materskou dovolenkou som toho v zamestnaní nestihla veľa, ale opak je pravdu. Už od strednej školy som skúšala rôzne brigády od zmrzlinárky cez grafičku a mäsiarku, až po poslednú prácu pred odchodom na MD na oddelení štatistky kvality.

Po štrnástich rokoch materstva na plný úväzok na mňa v práci čakala iba dvojzmenná prevádzka vo výrobe, odkiaľ som po troch mesiacoch odchádzala vyčerpaná, so zanedbanou domácnosťou a rodinou. Keďže v tom čase som už bola certifikovanou laktačnou poradkyňou a dulou, rozhodla som sa svoje pôsobenie rozšíriť a naplno sa tomuto povolaniu venovať.

Spočiatku však nestačil finančný príjem do rozpočtu našej domácnosti, a tak prišiel ďalší pokus o zamestnanie, ktorý vyšiel veľmi pozitívne. Stala som sa asistentkou na polovičný úväzok pre riaditeľov, ktorí mali pre moje poslanie veľmi ústretový postoj. Od roku 2010 sa už naplno venujem iba pomoci tehotným, rodiacim, dojčiacim a nosiacim ženám a vôbec rodičovstvu ako takému.

Čo Ťa priviedlo k nápadu stať sa dulou?

Skôr než som vôbec vedela, čo práca duly obnáša, ma kamarátka „navnadila“ prihlásiť sa na kurz. Išla som do toho so zvedavosťou a so skúsenosťami zo štyroch vlastných pôrodov. Počas jednotlivých prednášok sa mi stále viac rozširovali obzory a stále viac a viac ma to zaujímalo a bavilo. Kurz bol pre mňa jedinečným zážitkom, kde som sa naučila okrem iného aj pracovať na sebe a každá nová skúsenosť ma posúvala vpred.

S akými problémami pri dojčení Ťa najčastejšie oslovujú ženy?

Ako laktačnú poradkyňu ma najviac oslovujú matky v prvých dňoch a týždňoch po pôrode kvôli bolestiam pri dojčení. V poslednej dobe ma často vyhľadávajú ženy s túžbou  plnohodnotne dojčiť bábätko, ktoré už odmieta prsník a pije len z fľašky.

Aké ženy vyhľadávajú tvoje služby duly?

Najčastejšie sú to prvorodičky, ktoré oceňujú oporu vo mne ako v osobe ženy/matky, ktorá má odborné školenia, osobné skúsenosti a prax s pôrodmi. Viacnásobné rodičky ma vyhľadávajú za účelom podpory pri naplnení svojej predstavy o pôrode a využívajú moju pomoc aj pri plánovaní pôrodu, podporu v priebehu pôrodu a v prvých chvíľach s bábätkom.

Čo Ťa na tvojej práci najviac baví?

Najviac ma napĺňa úspešná pomoc druhým. Veľmi ma teší, keď vidím ústretovosť a ochotu naplniť predstavy rodičky aj zo strany personálu nemocnice, ktorý je komunikatívny a otvorený spolupráci.

Akú geografickú oblasť pokrývaš?

Oblasť pôsobenia ako dula aj laktačná poradkyňa (obe tieto povolania sa krásne dopĺňajú) mám pomerne širokú: z domovského Trenčína chodím od Žiliny až po Bratislavu, od Moravy až po Prievidzu.

 

Ktoré pôrodnice dôverne poznáš a ktoré máš najradšej?

Často sa stáva, že matky cestujú za svojou predstavou aj 150 km. Mojou úlohou je ich sprevádzať a byť po ich boku a to aj v prípade vzdialenejších miest. Najčastejšie sprevádzam do pôrodnice v Trenčíne a Vsetíne (CZ) – sú teda najvyhľadávanejšími a najústretovejšími. No bola som už aj vo Valašskom Meziříčí, Kyjove, Poprade, Topoľčanoch, Bánovciach nad Bebravou aj v Ilave, kde je pôrodnica už zatvorená.

Počas môjho 9 ročného pôsobenia v tejto oblasti stále nie je umožnený sprievod dulou do pôrodníc na Myjave, v Piešťanoch, Považskej Bystrici. Tam sa mi nepodarilo sprevádzanie ani raz, čo vytvára neprívetivý dojem o ich ústretovosti. Verím, že sa to časom zmení, hlavne v záujme spokojnosti rodičiek.

S akými problémami si sa Ty stretla v začiatkoch dojčenia?

Ako mnohé čerstvé matky som očakávala, že dojčenie bude prirodzené, inštinktívne a všetko pôjde samo. Moje očakávania sa žiaľ nenaplnili ani v tehotenstve, ani pri pôrode, ani pri dojčení. Prešla som si ťažkým tehotenstvom, pôrodom a aj bolestivo naliatymi prsníkmi, popraskanými bradavkami, kolikovým dieťaťom, ktoré malo pomýlený deň za noc až cez laktačnú psychózu. Len s veľkým sebazaprením som odsúhlasila dohodu s mojím mužom, že budeme mať aj druhé dieťa. To vyliečilo vo mne časť pôrodu aj dojčenie, kus vzťahovej väzby rodiča s dieťaťom.

Čo si myslíš o ergonomickom nosení detí?
Aká je tvoja osobná skúsenosť s nosením?

Pred 20 rokmi, keď sa mi narodil môj prvý syn, sa o nosení nedalo z kníh dozvedieť plnohodnotné informácie (bola len kniha Mama a dieťa a časopis Dieťa). Stretla som sa iba so zastrašovaním, negatívami. O nosičoch sa nepísalo ani nehovorilo a už vôbec som nevedela o nikom, kto by ich používal.

Náš prvý nosič bola klasická klokanka, na ktorú už v tej dobe reagovali ľudia veľmi negatívne. Ich predstava o nosení bola, že dieťaťu ublíži a kočiar je oveľa komfortnejší. Opak bol však pravdou. Jediné, čomu som vtedy nerozumela, bolo, prečo si moje deti tak ľahko na to zvykli a žiadali nosenie znovu a znovu.

Dnes to už viem, preto aj šírim osvetu o nosení, stala som sa certifikovanou poradkyňou pri nosení. Sama som stihla okrem klokanky vyskúšať len manducu a turistický nosič na chrbát už pre väčšie dieťa. Nosenie som si žiaľ plne neužila, keďže šatky ku nám začali prichádzať až pred dvanástimi rokmi (vtedy som už mala najmladšiu a poslednú zo svojich detí a nestihla som to odskúšať).

 

Koľko pôrodov si už ako dula sprevádzala?

Ako dula som sprevádzala ženy už približne pri 150 pôrodoch.
Dlhodobo sa zameriavam na dovzdelávanie a rozširovanie si obzorov v tejto oblasti aj smerom rôznych alternatív. Posledné moje ukončené školenia/certifikácie sú:

  • práca so šatkou už počas tehotenstva, pri pôrode a v šestonedelí pomocou techniky REBOZO
  • spracovanie placenty, keďže u nás na Slovensku nemáme zatiaľ nikoho oficiálne vyškoleného. Podľa mňa to iba poukazuje na fakt, že sme v niečom opäť “puritáni” (alebo tabuizujeme čo už bolo praktizované 5000 rokov pred nami, nielen čínskou medicínou)
  • najbližšie sa chystám do ČR na kurz spining babies

Všetko záleží nielen na financiách, ale aj na časovom rozvrhnutí pohotovostí k pôrodom, ktoré mi často neumožnia vycestovať ďaleko a na celý víkend (toľko bežne trvajú tieto kurzy).

Verím, že k zlepšeniu poskytovania služieb mamičkám je potrebné neustále hľadanie možností, ako im pomôcť uľahčiť pôrod a zdokonaľovať sa v tom – či už supervíziami, školeniami alebo spoločnými stretnutiami na kongresoch, seminároch, valných zhromaždeniach atď. s odborníkmi v danej oblasti.

Aké sú tvoje najzaujímavejšie zážitky z pôrodov, ktoré si sprevádzala?

Najrýchlejší pôrod u prvorodičky (nebojte sa, je to skôr rarita) bol časový úsek 45 minút. Najdlhšie som sprevádzala rodičku tri dni a dve noci. Z tých najvtipnejších sa mi vryli do pamäti dva nezabudnuteľné: pri jednom sme na bruško mamičky nakreslili „:)“ a zábavná bola aj diskusia s lekárom počas pôrodu. Iný bol zábavný počas dlhej prvej doby pôrodnej, kedy sme mali dostatok času na kreatívnu fotodokumentáciu “kostýmov” budúceho otecka v roli “gynekológa-pôrodníka” a nastávajúcej mamičky ako “hanbiacej sa” rodičky pri vyšetrení.

Pre mňa sú to jedinečné spomienky na páry ľudí, ktorým sa podarilo aj z vážnych situácií pomocou hry, zábavy a vtipným, nesileným nadľahčením zažiť krásny a nezabudnuteľný pôrod.

Najkrajším a zároveň ešte čerstvým zážitkom bola dokonalá súhra páru pri pôrode do vody. Pri spomienke na tento pôrod ešte stále čerpám pozitívnu energiu, pretože toľko romantiky, lásky, nežnosti, oddanosti, pokory, empatie, nadšenia, šťastia, ústretovosti, pokoja a vášne naraz som doteraz nezažila.

Som vďačná,
že som mohla byť v tejto jedinečnej chvíli
pri zrode života a novej rodiny.

Môže predpôrodná príprava zabezpečiť žene bezproblémový pôrod?

K tomu, aby žena mala bezproblémový pôrod, nie je žiadna príprava možná. Je to akoby sa niekto chcel pripraviť na autonehodu. Na druhej strane ale neurobiť pre svoj pôrod nič tiež neodporúčam. V dnešnej uponáhľanej dobe vidím, ako ženy málo vnímajú a preciťujú samé seba. Nemyslím, že by mali byť viac senzibilné, alebo melancholické, ale aby počúvali svoj vnútorný hlas a nenechali sa zmiasť informáciami, či zastrašovaním od okolia.

Je dobré vedome komunikovať so svojím ešte nenarodeným bábätkom, veď už v brušku dieťatko vníma od 16. týždňa tehotenstva zvuk otcovho hlasu, rovnako ako všetky pocity čo matka prežíva. Čudovali by ste sa, koľko urobí aj len takto málo.

Kto chce urobiť pre seba aj dieťatko viac, odporúčam napríklad:

Hypnopôrod (alebo relaxácia, vizualizácia spojená s dychovými cvičeniami z jogy = uvoľňovanie),
gravidjogu, plávanie
hľadať informácie z kvalitných zdrojov na vlastnú päsť, ktoré pomôžu pri rozhodovaní o tom, čo si naozaj (ne)želám (niet pre mnohé horšieho pocitu ako neistota z neznámeho)

Kedy máš zo seba dobrý pocit ako matka?

Najradšej mám spoločné chvíle s rodinou, keď máme radosť aj z obyčajnej spoločenskej hry alebo výletu. Čím sú deti staršie, tým je takýchto chvíľ menej a o to viac si ich vychutnávam – sú ako “soľ nad zlato”.

Som hrdá, keď vidím, že sú v niečom šikovné a darí sa im, vtedy je vo mne radostný výkrik: “Áno, toto je moje dieťa!” Vtedy ma napadne, ako veľmi im vďačím za to, že môžem robiť to, čo ma napĺňa a mám ich podporu.

Čo ti pomáha ako (zamestnanej) mame 4 detí byť v pohode? Čím sa vieš „odreagovať“?

Aby som bola sama sebou a v pohode, pomáha mi hlavne relax (spánok, hudba, sauna), pobyt v prírode (zakladanie ohňa kresadlom), pohyb vo forme športu (bedminton, joga, lyžovanie, korčuľovanie, sánkovanie) a moja najobľúbenejšia je lukostreľba.

V najťažších rokoch s malými deťmi, kedy nič z tohto nebolo možné, som sa dokázala odreagovať napríklad tvorbou dierovaných kraslíc, vyrábaním handmade produktov (obľúbené boli najmä náramky) a maľovaním.

Ako sa dá zvládnuť život so štyrmi deťmi?

Stručná odpoveď znie: proste prerozdeľ úlohy, funguj naplno ako to len ide. Keď to nejde, akokoľvek “vypni”, inak máš “výbuch” zaručený. Ja “vypínam” radšej priebežne, viem, že inak tlak na seba nenechá dlho čakať.

Čo by si urobila inak, keby si mohla vrátiť čas a vychovať svoje deti ešte raz?

Všetko a zároveň nič. Všetko, čo som zažila, ma posunulo tam, kde som dnes.

Keby som sa obhliadla úplne na začiatok, to podstatné sa odohralo v náručí mojej mamy, ktorá mi ako štvormesačnej nevedomky zachránila život tým, že ma držala v kontakte koža na kožu 3 dni a 3 noci po tom, čo lekári nado mnou „zlomili palicu“.

Moja mama to pochopila, až keď umierala, že to nie lekári, ale ona sama ma zachránila… je to dlhý príbeh o hľadaní cesty dcéry k matke, ktorá k cieľu došla až na jej smrteľnej posteli.

Niekedy ma prepadne pocit, že už bolo neskoro….

Nebolo. Ďakujem mami.

Som mama troch detí a certifikovaná laktačná poradkyňa. Pomáham budúcim mamičkám pripraviť sa na pôrod, dojčenie a materstvo v kontexte vzťahového rodičovstva tak, aby verili v schopnosti svojho tela, aby verili samé v seba, verili svojmu bábätku a rozumeli si navzájom hneď od začiatku.

Medzi nami: treba o tom hovoriť

Medzi nami: treba o tom hovoriť

 

Na jeseň 2017 sa do slovenských médií začala valiť vlna vášnivých diskusií vyvolaných novo vzniknutým filmom Medzi nami od režisérky Zuzany Límovej. Ide o dokument zachytávajúci bežnú pôrodnícku prax v slovenských pôrodniciach, výpovede žien o svojich pocitoch počas pôrodu, ale aj výpovede lekárov a pôrodných asistentiek, ktoré naznačujú ich názor na súčasný systém zdravotnej starostlivosti o rodiace ženy.

Skôr než som mala možnosť tento dokument vidieť, intenzívne som sledovala články, blogy, rozhovory a online diskusie žien aj odborníkov, v každej skupine boli zástanci oboch protipólov vyhrotenej diskusie. Táto téma sa ma silno dotýka, nielen preto, že som trojnásobná matka, rodila som každé dieťa v inej pôrodnici a čo-to som už z prostredia pôrodných sál odpozorovala.

Ako laktačná poradkyňa sa často stretávam s mladými matkami v prvých týždňoch po pôrode, keď sú ich zážitky ešte čerstvé. Veľakrát som už videla veľké slzy, veľký zármutok a sklamanie, ublíženie a frustráciu, keď sa rozhovorili o svojom pôrode. Je mi veľmi ľúto, že sa to takto bežne deje a práve preto si myslím, že film Medzi nami je veľmi dôležitý pre otvorenie diskusie.

Už pred pár rokmi som si pozrela český dokumentárny film Pět zrození od režisérky Eriky Hníkovej. Neviem, či to bolo preto, že moje vlastné pôrodné zážitky boli vtedy ešte čerstvé, ale pri pozeraní tohto filmu mi bolo vždy nevoľno a silne sa mi zvýšil tlak.

V rámci prípravy na dojčenie budúcim mamičkám posielam linky na odborné články a web stránky, kde môžu získať informácie o pôrode. O filme 5 zrození radšej nehovorím, myslím si, že pre budúce rodičky by bol zbytočne stresujúci, možno odstrašujúci. Na tému skutočnej reality v pôrodniciach sa rozprávam väčšinou iba s kolegyňami – laktačnými poradkyňami, dulami, pôrodnými asistentkami.

Žena tesne po pôrode je totiž príliš citlivá a zraniteľná, a ak si z pôrodu neodnáša pozitívny zážitok, väčšinou radšej volí cestu „rýchlo zabudnúť“, než aby porušovanie ľudských práv riešila oficiálnou cestou.

„Je pravda, že teraz som rada, že to mám za sebou a nemám chuť sa k tomu vracať, navyše bez dôkazov by to bol asi ťažký boj. O pár mesiacov rodí v rovnakej pôrodnici moja sestra a nechcem jej tam vytvárať nepriateľské prostredie. Je to smutné, takto to asi nakoniec nechá kopec žien, ktoré mlčia, aby si nenarobili problémy. Nechám to odležať, možno keď budem mať viac času a energie, vrátim sa k tomu.“

Rečnícka otázka: koľko z nás sa „k tomu“ neskôr vráti?

Subjektívna odpoveď: ani ja som sa oficiálne nesťažovala na doktora, ktorý zo mňa bez slov ťahal placentu za pupočnú šnúru… pre mňa to bol hrozný pocit, bola som bezmocná, vedela som že je to úplne zbytočné a nevedela som tomu zabrániť.

Nesťažovala som sa ani na lekárku, ktorá mi ako druhorodičke ležiacej horeznačky prízvukovala: „ešte netlačte, ešte to nemám nachystané!“ Poslúchla som. Zadržala som. Počkala som, kým si nachystá nožničky, aby mohla úplne zbytočne, bez vysvetlenia, bez opýtania strihnúť. A potom dlho, dlho zošívať. Ešte teraz si na ňu zavše spomeniem. Zošívanie viacerých vrstiev tkaniva nebola jej silná stránka.

Po prvom pôrode som si dokonca niekoľko rokov myslela, že som zvracala z vyčerpania. A tej pani, čo sa mi celou váhou zvalila na brucho, som bola vlastne vďačná, že mi pomohla, keďže  ja neskúsená som nevedela poriadne tlačiť… Mala som síce potom ešte týždeň modriny pod rebrami, ale ani vo sne ma nenapadlo, že to celé mohlo vyzerať inak.

Nie, naozaj nehovorím o farbe stien, kožených kreslách a televízore na izbe. Teraz, keď som si naštudovala informácie, ktoré by v prvom rade mali ovládať členovia zdravotníckeho personálu a mňa v rámci informovaného súhlasu so zákrokmi o nich aj informovať, teraz už viem, že som zvracala z koktejlu rôznych chemických chuťoviek, ktoré mi bez vysvetlenia pustili do žily, aby pôrod urýchlili, aby bolesť zmiernili, aby potom zase kontrakcie obnovili….

Stačilo by možno miesto toho pár ľudských vľúdnych slov pôrodnej asistentky, možno keby manžel nemusel čakať hodiny na chodbe počas prvej doby pôrodnej… Veď všetci uznávaní svetoví pôrodníci tvrdia, že pôrod prebieha rýchlejšie, kľudnejšie a s menším počtom komplikácií, ak je žena v pohode.

Ak sa necíti byť ohrozená, ale je uvoľnená…

Ak má pri sebe človeka, ktorému dôveruje a cíti sa v bezpečí…

Vytesnené spomienky

Nedávno som si znovu vypočula pôrodné príbehy jednej ženy v dôchodkovom veku. Niežeby som ich nepočula už pred tým, ale pod vplyvom našich nedávnych debát na témy pôrodu jedného dňa prišla ku mne a ešte vo dverách mi vysypala všetky štyri.

Prvý, zbytočne vyvolávaný pôrod zdravého dieťaťa, vôbec nie po termíne – išlo o to, aby lekár stihol “vybaviť” tento pôrod pred tým, než odíde na víkend. Druhý – nechcený potrat a tie reči zdravotníckeho personálu potom. Mysleli si, že to je nejaká ženská, čo nechcela svoje decko a dali jej to „vyžrať“. Dali ju na izbu s matkami, ktorým nosili deti na dojčenie… Tretí – predčasne narodené dieťa v 8. mesiaci, zomrelo na druhý deň. Absolútne s rodičkou nekomunikovali, nemohla ho ani vidieť a nevedela, čo sa vlastne stalo, bola niekoľko dní pod vplyvom liekov, dezorientovaná. Štvrtý – po šiestich mesiacoch preležaných v nemocnici na rizikovom, narodenie zdravého dieťaťa, tradičný nemocničný prístup, socialistická klasika. Ona bola rada, že má živé a zdravé dieťa.

Tieto príbehy sú staré okolo 35 rokov. Doteraz mi o nich rozprávala veľmi krátko, spomienky mala akoby zahmlené, nepamätala si detaily, ani keď som sa vypytovala. Až teraz, keď sa vďaka filmu Medzi nami dostala téma pôrodov do správ v hlavnom vysielacom čase a ona z televízie počula o tom, čo jej ja občas rozprávam, sa jej pamäť akoby rozjasnila.

Odrazu aj ona má k tomu čo povedať, tak ako každý občan našej republiky, pretože všetci sme sa raz narodili a pomerne veľká skupina z nás niekedy aj rodila / bude rodiť. Téma pôrodnej starostlivosti sa týka nás všetkých, tak o tom hovorme!

Spomínané príbehy sú ešte z čias socializmu, ale sú veľmi podobné tým dnešným. Okrem rooming in je to vlastne skoro TO ISTÉ! Ženy vtedy nevedeli, že sa im deje krivda, porušovanie ich ľudských práv, netušili, že by sa mohli niekde sťažovať na systém, boli naučené držať hubu a krok, báli sa čokoľvek sa pýtať.

Na detaily radšej zabudli, vytesnili ich z pamäti, aby to tak nebolelo. Veď sme rady, že žijeme a deti sú zdravé. Každá si to predsa raz musí odtrpieť…

My teraz máme výhodu, že už nemusíme držať hubu a krok. Môžeme o tom hovoriť, môžeme žiadať od kompetentných zmenu v systéme, ktorý je zle nastavený. A preto to aj robme! Zdieľajme príbehy, pýtajme sa našich mám a babičiek, sestier a priateliek, ktoré už rodili. Uvedomujme si, aké je to dôležité, aby naše dcéry jedného dňa rodili slobodne a v láske, aby pôrod pre ženu bol posilňujúci a krásny zážitok…

 

Žena, ktorá mi rozprávala svoje 4 pôrodné príbehy, bola nedávno na stretávke s kamarátkami – rovesníčkami. Predstavte si, nie je to práve najzvyčajnejšia téma u dôchodkýň – väčšinou sa bavia o záhradkárčení, o vnúčatách a spomínajú na spoločné zážitky z mladosti… Predstavte si, tentokrát sa bavili o pôrodoch. Spravili si “ženský kruh” a zdieľali. Možno prvý krát po toľkom čase si uvedomili, že to nie je “normálne”, že by to tak nemalo byť a že nie sú jediné, čo cítili krivdu. Vraj, keď budem potrebovať, podajú ďalšie svedectvá. Aj ony potrebujú zdieľať, aby sa z traumy vyliečili, zabudnúť sa predsa nedá…

Tak aké sú teda moje dojmy z filmu?

Nevidela som nič nové. Nič, o čom by som nevedela. Zažila som veľa scén z filmu na vlastnej koži. Pre niekoho, kto sa témou pôrodu a jeho dopadu na psychiku ženy a dieťaťa nezaoberá, to môže byť obyčajný dokument z obyčajnej pôrodnice, s obyčajnými ženami, vzdychajúcimi v pôrodných bolestiach. S obyčajným zdravotným personálom rutinne vykonávajúcim svoje povinnosti.

Pri niektorých scénach som mala chuť kričať, ako keď pozeráte športový zápas a chcete radiť hráčom, čo majú robiť, pretože vidíte to, čo oni nevidia, prípadne ak hráč pokazil nejakú jasnú príležitosť na dobrú nahrávku alebo na gól. Najčastejšie by som kričala: „Nechajte ju na pokoji a choďte preč!“, „Dajte jej pokoj!“

V tomto zmysle už úvodná scéna zdvihla môj adrenalín z 0 na 100 za 5 sekúnd. Lekárka poháňajúca rodičku ako koňa na dostihových zápasoch. Ešte teraz ma striasa, keď si na to pomyslím. Ak by sa dalo v realite použiť „nehodiace sa prečiarknite“, vyčiarkla by som odtiaľ tú pohoničku a nechala by som tú úbohú ženu v pokoji rodiť. Koľko by to stálo slovenské zdravotníctvo? NULA EUR.

Predpokladám, že na každého diváka najsilnejšie zapôsobia iné scénky, podľa toho čo zažil / nezažil, čo sa mu zaryje do živého. Ďalšiu vlnu vysokého tlaku a silné nutkanie kričať „Choďte preč!“ som mala pri scéne, keď mladý, veľmi neempatický, chladný lekár vyšetruje rodiacu ženu pomedzi kontrakcie. Zjavne sa jej tam zle leží. Zjavne by potrebovala byť v úplne inej polohe, ale hlavne jej ten lekár úplne zbytočne kladie asi 150 otázok, na ktoré by s trochou úsilia našiel odpovede v jej tehotenskej knižke a v zdravotných záznamoch, ktoré určite mal k dispozícii.

Desivá scéna, keď matka po pôrode a zašívaní pôrodných poranení bez dostatočného znecitlivenia leží na stole ako mŕtvola, bez známky života civí do plafónu. Prinesú jej dieťa zabalené v perinke, položia ho vedľa nej a ona ani neotočí hlavu, pretože nevníma.

Spomienka na celý život. Pre matku aj pre dieťa. Pre celé generácie matiek a detí.

Matky, ktoré pri rozprávaní svojho pôrodného príbehu majú slzy v očiach a hrču v hrdle.

Niekde uprostred filmu som sa prichytila pri tom, ako sa ma zmocňuje pocit zúfalstva – KAM teda mám ísť rodiť, keď toto už nikdy nechcem zažiť?

Je film „tendenčný“?

Ukazuje len negatíva a pozitívne príbehy ignoruje? Určite áno. Veď autorka si dala za cieľ poukázať na to, čo nefunguje, rozprúdiť debatu v odborných kruhoch a tým spraviť malý ale významný krok k tomu, aby sa neefektívne praktiky zo systému odstránili.

Určite by bolo zaujímavé, keby niekto iný „na odvetu“ natočil tendenčný film o tom, ako to v pôrodniciach funguje perfektne. Aj takýto pohľad z opačného protipólu by mal veľký význam, pretože by sa z neho laická aj odborná verejnosť mohla učiť.

Natočte prosím niekto hodinový dokument z prostredia slovenských pôrodníc, kde sa k rodičkám správajú s úctou, je pri nich počas pôrodu sprevádzajúca osoba, konzultujú s nimi každý zásah a dovolia im slobodnú voľbu polohy. Kde lekári rozprávajú o rodiacich ženách s rešpektom. Neodnesú im dieťa hneď preč ale položia im ho do náručia v kontakte koža na kožu a nechajú ho v pokoji sa prvýkrát prisať na prsník…

Detailné zábery na slzy šťastia tečúce po lícach matky, ktorej práve v žilách koluje najvyššia dávka oxytocínu, akú kedy zažila. Prvý pohľad z očí do očí.

Neprestrihnú pupočník okamžite po narodení, ale nechajú ho dotepať. Neodnesú dieťa preč, nenaťahujú ho nasilu kvôli zbytočnému meraniu, nevážia ho, neumyjú, nezabalia „na kuklu“, ale nechajú ho odpočívať aspoň dve hodiny nahé na matke, prikryté dekou, ako to odporúča Svetová zdravotnícka organizácia.

Čo môžeme urobiť my, obyčajné ženy, aby naše dcéry jedného dňa mohli rodiť v bezpečí, pokoji a v rešpektujúcom prostredí a aby bol pôrod pre ne posilňujúci, úžasný zážitok?

Treba o tom hovoriť. Spomenúť si, vyrozprávať alebo napísať svoj príbeh, pýtať sa žien okolo seba. Podať sťažnosť. Pýtať sa lekárov, prečo zvolili práve taký postup. Pripravovať sa na pôrod dopredu, vziať zodpovednosť za seba a svoje dieťa do vlastných rúk, nečakať, že „oni ma zachránia“, lebo „oni to vedia lepšie“.

Aktívne sa zapájať do verejnej diskusie, prísť si pozrieť do kina film Medzi Nami a zúčastniť sa besedy, zdieľať svoj postoj ďalej.

Len tým, že spojíme svoje hlasy, bude nás počuť a tak budeme mať silu niečo zmeniť.

Som mama troch detí a certifikovaná laktačná poradkyňa. Pomáham budúcim mamičkám pripraviť sa na pôrod, dojčenie a materstvo v kontexte vzťahového rodičovstva tak, aby verili v schopnosti svojho tela, aby verili samé v seba, verili svojmu bábätku a rozumeli si navzájom hneď od začiatku.

Pôrod pod mikroskopom

Pôrod pod mikroskopom

 

Počas pôrodu sa stanú dve úžasné veci. Hlavnou udalosťou je samozrejme príchod nového človeka na svet. Je tu však aj iný dôležitý dej, ktorý nevidíme voľným okom, ale deje sa súčasne – udalosť, ktorá môže ovplyvniť zdravotný stav dieťaťa na celý život. Je to osídlenie organizmu mikrobiómom.

Plod v maternici sa vyvíja v takmer sterilnom prostredí a je závislý od ochrany matky. Keď sa však dieťa narodí, vstupuje do sveta baktérií, z ktorých niektoré sú zlé (patogénne), ale niektoré sú zdraviu prospešné. Už týždne pred pôrodom sa špecifické druhy prospešných baktérií sťahujú do kľúčových oblastí na matkinom tele a počas pôrodu a bezprostredne po ňom sa premiestnia na dieťatko v pôrodných cestách, pri okamžitom kontakte koža na kožu a počas dojčenia.

Úlohou týchto prospešných baktérií je naučiť ľudské bunky bábätka rozlišovať medzi priateľskými a nepriateľskými mikroorganizmami tak, aby jeho imunitný systém vedel bojovať proti patogénom. Celý tento proces naplno naštartuje imunitný systém bábätka a pomáha jeho obranyschopnosti voči chorobám počas celého života.

Rôznymi zásahmi, ako napríklad použitím syntetického oxytocínu, antibiotík, pôrod cisárskym rezom a kŕmenie umelou výživou je však prenos mikrobiómu z matky na dieťa prerušený alebo úplne znemožnený. Deti, ktoré sa narodia cisárskym rezom, sa pri prvom kontakte so svetom stretnú s baktériami žijúcimi v nemocnici a na telách cudzích ľudí, nie so špecifickým mikrobiómom matky.

Výsledky najnovších vedeckých výskumov začínajú ukazovať, že ak dieťa nie je počas pôrodu dôkladne osídlené baktériami matky, slovami profesora imunotoxikológie na Cornellovej univerzite, R. Dieterta, mikrobióm dieťaťa ostáva „nekompletný“. Z toho vyplýva, že imunitný systém tohto bábätka možno nikdy nerozvinie svoj plný potenciál, čím sa u dieťaťa zvyšuje riziko, že neskôr v živote bude trpieť jedným alebo viacerými závažnými ochoreniami.

Objavenie mikrobiómu je významným míľnikom v histórii ľudstva. Náhľad, ktorý poskytuje na existenciu biliónov baktérií, ktoré žijú na nás a v nás, môže medicíne pomôcť nájsť nové spôsoby liečenia chorôb. Ba čo je dôležitejšie, tento objav umožňuje medicíne v prvom rade pomáhať chorobám predchádzať. A všetko sa to začína pôrodom.

Toto je ústrednou témou dokumentárneho filmu Mikropôrod. Dokument vysvetľuje, že to, čo sa deje počas pôrodu, má dôsledky na budúce zdravie našich detí a má potenciál ovplyvniť zdravie celého ľudstva.

Podľa jednej z dvojice autorov tohto dokumentu, Toni Harman, všetci rodičia, poskytovatelia zdravotníckej starostlivosti, personál nemocníc, dokonca aj politici by si mali byť vedomí dôležitosťou osídlenia mikrobiómu dieťaťa baktériami matky. Aj v prípadoch, keď vaginálny pôrod nie je možný, mal by byť zdravotníkmi odporúčaný a plne podporovaný okamžitý kontakt koža na kožu a dojčenie, pretože takto môžu mikrobióm dieťaťa osídliť matkine baktérie.

Okrem jedinečného a nenahraditeľného daru, kedy matka dieťaťu daruje život, druhým najväčším darom, aký svojmu bábätku môže dať, je osídlenie mikrobiómom jej vlastných baktérií.

Toni Harman je podľa svojho vyjadrenia pre HuffingtonPost presvedčená, že táto požiadavka by mala figurovať na každom pôrodnom pláne. Koniec koncov, nie je ultimátnym cieľom všetkých zdravotníkov aj rodičov chrániť zdravie dieťaťa?

Dokumentárny film Mikropôrod získal v roku 2016 na medzinárodnom filmovom festivale Ekotopfilm – Envirofilm hlavnú cenu v kategórii Veda a technika a Cenu Ministerstva hospodárstva SR.
Na jar 2017 prebieha druhá etapa regionálnej tour festivalu s cieľom priniesť do regiónov Slovenska výber najlepších dokumentárnych filmov z celého sveta z aktuálneho ročníka.
V Piešťanoch môžete vidieť film Mikropôrod v kine Fontána 19. apríla 2017 o 17:00, celý program festivalu nájdete na tejto stránke.

Som mama troch detí a certifikovaná laktačná poradkyňa. Pomáham budúcim mamičkám pripraviť sa na pôrod, dojčenie a materstvo v kontexte vzťahového rodičovstva tak, aby verili v schopnosti svojho tela, aby verili samé v seba, verili svojmu bábätku a rozumeli si navzájom hneď od začiatku.